reklama

Sorry, bude to bolieť... alebo nemocnica v Namíbii

Dopravná nehoda na prašnej ceste, bolesť, strach a veľa otáznikov... a ako bonus- týždeň strávený v nemocnici v Namíbii...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (76)

 

Keď sme sa po úžasnom výlete v Namíbii vracali do hlavného mesta tejto juhoafrickej krajiny, netušili sme, že lietadlo naspäť do JAR nestihneme.

Mali sme jednoducho smolu. Len zopár kilometrov pred Windhoekom odkiaľ sme mali letieť sme na prašnej ceste dostali šmyk. V pieskových stopách sa občas na ceste stalo, že si auto zatancovalo trocha do strán, tento krát však začalo byť neovládateľné aj pri pomalej jazde. Dve esíčka, potom ďalšie dve ešte ostrejšie a skončili sme na opačnej strane cesty zapichnutí v piesku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Všetci okrem mňa povyskakovali z auta. Ja som skontrolovala či sú všetci ok a vtedy som zacítila ukrutnú bolesť v chrbte. Nedokázala som sa pohnúť a slzy sa mi valili z očí, bolesť neustupovala. Chrbtica! Stavce! Miecha!

Bála som sa čo bude ďalej a kričala som na chalanov nech volajú záchranku. Chvíľka radosti nastala keď som pohýbala prstami na nohách a tie poslúchali. Snáď to také zlé nebude, možno som si len natiahla svaly a hotovo! Bolesť nie a nie ustúpiť...

Zrazu sa mi prihováral muž v modrej uniforme a snažil sa vysvetliť mi ako ma z auta dostane. Pomyslela som si, prečo ma má policajt ťahať z auta keď čakám na záchranku. Došlo mi to o sekundu neskôr keď som na jeho bunde zbadala logo..bol to doktor...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ani neviem ako a už som sa viezla v sanitke. Snažila som sa tváriť statočne ale každé hrknutie a zákruta dali zabrať môjmu chrbtu a tak úsmev ani náhodou nehrozil.

Doktorko bol celkom prekvapený že nie som v šoku, tlak a krv úplne v normále...

Pomyslela som si „Keby si ty môj zlatý vedel aké stresy som si ja už v živote zažila, toto uhrám."

V duchu som sa len desila ako vyzerá nemocnica v Namíbii a predstavovala som si hororové scény a kolík v ústach keď ma budú domorodci ťahať za ruky a nohy súčasne aby narovnali všetky moje žirafie stavce...

Jazda po chodbe nemocnice k vyšetrovni bola natoľko krátka, že som nestihla zaregistrovať nič len mihajúce sa svetlá zo stropu a farebný záves za ktorým sa skrývalo komando lekárov a sestier ktorí ma už čakali. Snažila som sa vyčítať z ich tvárí aspoň nejaké pocity, ale rutina na tomto oddelení im už vytvorila dostatočne odolný pancier a tak som stále nevedela na čom som.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Niečo však predsa bolo iné...Nemali odstrašujúce biele plášte ktoré mi v detstve robili veľké traumy a paplón ktorým ma zakryli tiež nemal nič spoločné s našimi erárnymi vyšúchanými bielymi povliečkami...

Prihovoril sa mi čierny doktor a podával mi ruku. Z poslednej sily som sa pokúsila zdvihnúť tú moju tak aby sa aspoň dotkla tej jeho.

Po kontrole všetkých stavcov od hora dole a naspäť sa všetkým zdalo že by som mala byť v poriadku, RTG je ale nutnosťou, tak som si rozšírila fotozbierku mojich kostí a dúfajúc, že doktor nič neobjaví som sa posadila na posteli. Dostala som ranu do hlavy a celá vyšetrovňa začala tancovať. Ľahla som si späť a dobrý pocit, že mi nič nebude a že ešte aj lietadlo späť stihneme, bol nadobro preč.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Little "something"... S tým sa vrátil doktor po diskusii s ortopédom. Vraj našli "niečo malé" na mojom chrbte. Rib? Rib? Snažila som sa doktora nasmerovať na príjemnejšiu diagnózu puknutého rebra, ale hneď ma schladil...

Zlomený stavec! Lež bez pohnutia a čakaj na operáciu!

No to je koniec! Operácia chrbtice v Namíbii...

Popri tom sestrička overovala naše poistenie a kým dostala súhlas, nemocnica si účtovala všetky úkony, takže to v podstate vyzerá tak, že oznámia diagnózu a zabijú sumou ktorú pacient musí vysoliť aby ho z toho dostali.

Našťastie súhlas prišiel ešte predtým, ako ma poslali na CT. Tie 3D obrázky a rezy mojim dorafaným stavcom sú poriadne drahé!

Po všetkých tých prehadzovačkách z postele na rtg, späť, potom ct, späť a zas za lekárom ma nakoniec umiestnili na izbu. Cestou som sa už stihla poobzerať aspoň trocha a zistila som, že nemocnica vyzerá celkom príjenme, ak sa to vôbec o nemocnici dá povedať.

Zvláštne bolo, že som necítila ten hnusný nemocničný pach. Práve naopak, zacítila som omamnú vôňu kávy a v tejto situácii to bolo naozaj príjemné...

Dostala som malú izbičku s jednou posteľou, telkou, telefónom a samozrejme "vysielačkou" na sestričku v každom prípade.

Sestričky boli naozaj fajn. Veselé čierne komando. Okrem bežných povinností mali v sebe VEĽA ĽUDSKOSTI.

Nachádzala som sa v stave nadmernej citlivosti, strachu a nevedomosti a naozaj mi veľmi pomohol ich prístup.

Nikdy v živote sa mi nestalo, že by mi sestrička vysvetlila čo mi práve ide pichnúť a zarazilo ma, keď povedala „Sorry, bude to trocha bolieť" a na jej tvári bolo vidieť že to vážne prežíva a snaží sa byť čo najjemnejšia. Po tom prišlo pohladenie a takmer mamičkovské zakrytie paplónom až po krk.

Presne toto som v tej chvíli potrebovala. Cítiť ľudskosť a láskavosť...

Týždeň v nemocnici ma presvedčil o tom, že to nebola len náhoda. Všetci boli takto krásne milí...

Keď mi začalo byť lepšie, dostavil sa hlad. Bála som sa, čo nájdem pod kovovým poklopom keď mi prišli raňajky. Prekvapenie! Interhotel sa môže skryť a teraz to myslím úplne vážne. Okrem nutričnej hodnoty dávam 100 bodov estetickej a chuťovej stránke jedla.

Nechýbali ani ozdoby ako kus vňaťky alebo plátok pomaranča a to všetko starostlivo poukladané a zladené...

Keď po raňajkách prišiel ujo vo veľkej bielej kuchárskej čiapke, myslela som si, že je to vydarený žart. Spýtal sa ktoré menu chcem na obed a odrecitoval všetky chody ktoré môj výber obsahuje. Pomyslela som si, ok, asi im ostalo niečo navyše...Mýlila som sa. Táto scéna sa opakovala po každých raňajkách a od tej chvíle som sa tešila na každé ďalšie jedlo, dokonca som mala možnosť ochutnať namíbijské špeciality ako napríklad dezert - sladkú tekvicu s jablkom a so škoricou, a ďalšie zaujímavosti.

Nezabudla som sa šéfkuchárovi poďakovať a pochváliť stravu. Evidentne to nečakal a z izby vycúval s úžasným úsmevom.

Čo viac človek potrebuje v nemocnici. Citlivý, láskavý a odborný prístup lekárov a sestier ale aj novú energiu na uzdravenie.

Vyzerá to jednoducho, ale chce to silný tím a ĽUDSKÝ PRÍSTUP ktorý sa ráta najmä ak človek trpí a je citlivý na všetko okolo seba...

 ĎAKUJEM...

PS Vyviazla som bez operácie ale s plastovým korzetom na pár mesiacov, takže okrem nových zážitkov mám aj nové plastové Bárbi telo... Vždy lepšie ako kúsky titánu niekde na stavci T12...

Zuzana Ruby

Zuzana Ruby

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Hrdo sama sebou v každej situácii... Zoznam autorových rubrík:  Vytrhnuté z Afrického týždenníTak toto sa fakt stalo...SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu