Moje fóbie z lekárov začali v mojom útlom detstve. Vraj môj prvý detský obvoďák bol tak troška necitlivý a vždy som ho obdarovala neskutočným vreskotom. To som si vtedy ešte mohla dovoliť na lekárov vrieskať...
Fóbie zo zubárov mi privodila zas necitlivá teta zubárka, ktorú som neváhala kusnúť v nečakanej chvíli a zdrhla som z ordinácie. To som mala päť rokov ale presne som vedela, čo nechcem!
V tomto smere som proste problémová...
Teraz by som sa mala správať ako dospelá žena a riešiť problémy na úrovni. Snažím sa...
Starať sa o svoje zdravie a dbať o prevenciu by mal byť životný štýl a povedzme si úprimne, aj akási optimistická vízia že mi ešte nič nehrozí a do najbližšej prehliadky som snáď ok.
Ako uvedomelá žena som si teda vstúpila do svedomia a začala som brať prevenciu vážne. Aj na základe rodinnej anamnézy a nepríjemností s rôznymi možnými dedičnými neduhmi som si povedala, že mi stojí za to, posedieť si v čakárni pred dverami gynekológa celé dopoludnie. Ide predsa o správnu vec a pár hodín čakania za to stojí!
Chladná, preplnená čakáreň, občasné povzdychnutie či otázka „kto je posledný?" a moje myšlienky. Premýšľala som, čo poviem lekárovi keď vstúpim. Ide len o bežnú prehliadku a nejaké informácie, úplne bežná záležitosť. Rada by som sa len dozvedela, že som zdravá aj keď nič nenasvedčuje opaku. Jednoducho prevencia...
Po vyše troch hodinách som dokázala pretlačiť svoju kartu poistenca nahnevanej sestričke a tešila som sa, že som o krok bližšie ku kontrole a hlavne rýchlemu úniku z tohto nepríjemného miesta...
Keď som začula svoje meno, vyskočila som ako struna a hurá dnu! V malej kabínke som ešte počkala kým ma sestrička vyzve vyliezť z tejto tmavej komôrky v ponožkách a tričku...
Vypochodovala som smerom k lekárovi, ktorý sa zmohol len na vtípek:
„A vy čo potrebujete odo mňa?"
Skromne som mu jednou vetou vysvetlila, že len prehliadku a zopár informácií, na čo prišiel ešte väčší vtípek:
„Prehliadku?A na čo?Veď vyzeráte dobre ako sa tak na Vás pozerám medzi dverami."
„Tak len recept!" Zmohla som sa so suchým hrdlom a neskutočným pocitom len na túto vetu a zacúvala som naspäť do tmavej komôrky obliecť sa, vytrhla som sestričke recept a vyparila som sa z ordinácie.
Nestihla som milému pánovi Profesorovi, uznávanému slovenskému gynekológovi, ani povedať, že môže pokojne zničiť kartu mojej mamy, ktorá už na prehliadku nepríde a vlastne aj o tom som sa s ním chcela porozprávať a zabrániť tragédii ktorá by sa nedajbože mohla s podobným scenárom v rodine opakovať....
Nestihla som to...
Vlastne som sa nezmohla na viac ako len na tú jedinú vetu, aby som aspoň recept dostala
bez zbytočných hlúpych rečí.
Nevedela som, či mám plakať alebo sa mám tešiť z toho, že som "ušla" nepríjemnej gynekologickej prehliadke.
Keď som túto situáciu rozdýchala, zavolala som kamarátke a celý príbeh som jej vyrozprávala. Zisťovala som či nemá nejakého DOBRÉHO lekára.
Dala mi kontakt na svojho a tak som ju ešte ničila rôznymi preverovacími otázkami, či sa tam mám naozaj ukázať, alebo sa na celú prevenciu vykašľať. Veď som mladá a nič mi nie je a dokonca podľa odborníka "Vyzerám dobre"!
Nakoniec som išla. Nevábny chlad a zašlá sláva polikliniky na Bezručke mi v tejto situácii na nálade nepridali. Nádych, výdych, ideš! Už sa nevzdám keď som pred dverami!
Zaklopala som a bála som sa, že vylezie monštrum v bielom plášti...
Otvorila milá sestrička a dokonca s úsmevom!!!
Hneď mi začala vypisovať kartu a údaje, popri tom stihla zo mňa milo vymámiť aj osobné podrobnosti, tak sme sa stihli aj zasmiať. Ani nevie ako mi pomohla dostať sa do pohody tými svojimi otázkami na telo J
„Pán doktor Vás čaká, nech sa páči".
Zas tá guča v hrdle, ale veď pri najhoršom začnem vrieskať. V detstve to fungovalo, tak snáď bude aj teraz...
Prišla som desať minút pred koncom ordinačných hodín a tak mladý pán doktor sedel pri počítači, opieral si hlavu a znudene pozeral do monitora.
Jedným okom zacielil na môj preľaknutý xycht a posunul mi stoličku.
„Čím vďačíme za Vašu návštevu?" Otázka s nádychom vtipu znela príjemne.
Doktorko sa otočil na mňa a zaklipkal šibalskými očami, tak som začala s mojim monológom...
Vysvetlila som mu čo ma privialo práve do jeho ordinácie a prečo chcem zmeniť lekára a ako sa bojím a čo ma trápi...
Zrazu na mňa doktorko kuká ako vyoraný, ústa pootvorené a nadšene počúva...
Keď som skončila s monológom, vyventilovaná tým, že je všetko vonku a zas mám fajn náladu, doktorko vyčaril úžasný úsmev.
„Hmm, viete, tu sú ženy skôr tiché a plaché..."
Začali sme sa smiať a popri vtipoch som odpovedala na otázky do dotazníka a snažila som sa spomenúť si na všetky rodinné choroby.
Výbuch smiechu nasledoval aj pri odpovedi na otázku: „Vyšetrujete si prsníky?" Bežná otázka, ale mňa šibnutú napadla jediná odpoveď: „Mám na to své lidi!" Ehm..manžela...
Po prehliadke a formalitách ma doktorko smejúc sa vyprevádzal do čakárne. Zaželali sme si pekný deň a ja som odchádzala s dobrým pocitom, že som zdravá a ešte som sa aj pobavila. Neuveriteľné!
Cestou domov som sa rozosmiala ešte raz. Ako som stála na červenej a premietala som si rozhovor ešte raz, uvedomila som si, že do tabuľky rodinných chorôb som uviedla aj choroby môjho nevlastného deda, ktorý s mojimi génmi nemá vôbec nič spoločné...
Nevadí J
Tak a toto je impulz k zmene lekára...Niekedy sa treba správne naštvať!
Predsa len, ide o zdravie a možno aj o život...
Ps Rozmýšľala som či túto veľmi osobnú tému rozoberať, ale myslím, že ide o dosť dôležité veci o ktorých treba hovoriť...
